CHRÁM (CERKOV) - BOŽÍ TRÓN

Cirkev, ktorá sa zhromažďuje pri slávení Eucharistie prežíva:

• Obetu Isusa Christa, ktorou nás vykúpil.
• Cieľom tejto obety je premena človeka na nové stvorenie v spoločenstve so Svätým Duchom.

V latinskej liturgii sa najviac zdôrazňuje tento prvý aspekt tajomstva, kde oltár sa stáva obetným stolom, Golgotou a stolom poslednej večere.

V byzantskej liturgii sa viac pozerá na druhú pravdu, ktorá poukazuje na nové nebo a novú zem, kde v strede tróni na oltári slávy sám Boh. Preto o chráme hovoríme ako o "nebi na zemi".

Pri slúžení sv. liturgie vstupujeme do spoločenstvá anjelov, ktorí ustavične slávia nebeskú liturgiu.

Centrom chrámu a liturgie je oltár, svätý stôl, ktorý je symbolom trónu Božieho. Je miestom, kde je koncentrovaná Božia prítomnosť najsilnejšie. Na ňom je postavený bohostánok, v ktorom je uchovávaná Eucharistia. Pred bohostánkom je položené evanjelium. Takže Isus Christos je prítomný v dvoch spôsoboch - v tajomstve Tela a Krvi a vo svojom slove v evanjeliu. Z uvedených dôvodov sa v byzantskej tradícii prechováva veľká úcta k oltáru. Je vyjadrená rôznymi liturgickými predpismi a zvykmi.

Liturgický poriadok (Rím 1958) zakazuje klásť na oltár rôzne relikviáre a kvietky, či sú to umelé alebo aj živé. Na oltár nepatrí nič, čo nie je potrebné na bohosluženie. Má na ňom byť bohostánok, evanjelium, svietniky po stranách, alebo sedemramenný svietnik.

Po posvätení nového oltára, keď je umytý vínom, posvätenou vodou a pomazaný myrom arcibiskupom, kňazi oblečú oltár do predpísaných pokrývok a už by sa nesvätený laik nemal dotýkať a ani manipulovať s ničím, čo je na ňom položené.

Liturgický poriadok (Rím 1958) hovorí toto: Do svätyne nemá prístup nikto okrem kňazov, klerikov a posluhujúcich. Pre svetských ľudí, ktorí neposluhujú pri bohoslužbách, nie je miesta vo svätyni, a to už nie pre ženy, bez ohľadu na ich pôvod a príčinu".

Jeden misionár hovorí o oltári zo svojich skúseností na misiách v Madagaskari. Keď staval chrám pre miestnych obyvateľov, chcel dosiahnuť, aby sa pre nich stalo svätým miestom modlitby. Počas prechádzky lesom, našiel jedno miesto pohanského kultu, kde bol oltárom obrovský kameň v tvare kvádra. Miestny mu povedal, že je to sväté miesto, ktoré vytvorili bohovia. Keď sa chcel o neho oprieť, nedovolili mu ani položiť tašku, klobúk alebo okuliare. Po tejto skúsenosti sa vybral do lesa, našiel veľký kameň a neopracovaný použil do svojho chrámu. Bez veľkého vysvetľovania sa stal tento kameň miestom modlitby pre miestnych obyvateľov.

Tento príklad nás môže pohnúť k zamysleniu sa, akú úctu my máme k svojím oltárom a svätyniam v našich chrámoch. Často sa stávajú oltáre a naše svätyne skladom mnohých vecí. Na oltári je položené všetko možné. Ani knihy pre miništrantov tam nemajú miesto.

Vo svätyni sa bez zábran pohybuje, rozpráva, ... . Prestávame vnímať svätyňu ako miesto, kde je prítomný živý Boh. Obyčajná budova, obyčajný priestor.

Keď som bol vo svojej prvej farnosti, mali sa meniť okna v chráme. Deň pred prácami som vybral Eucharistiu z bohostánku. Keď som na druhý deň prišiel k chlapom do chrámu, počul som, ako jeden druhému hovorí: "Teraz tu už môžeme smelo hovoriť aj smiať sa, lebo tu už nie je Eucharistia". Chápali veľmi dobré, že vo svätyni je živý Boh a mali ho v úcte.

Preto je potrebné sa zamyslieť: aká je moja úcta k chrámu, k svätyni a oltáru. Každé mesto alebo dedinka má svoj raj na zemi. Je to chrám. Ako sa pohybujem v tom raji?