Objavovanie pravdy o stvorení

Stvorenie

V prvom rade si položme otázku: "Čo znamená slovíčko stvoriť?

Stvoriť zmenená u Boha urobiť niečo z ničoho, povolať z nebytia k bytiu a životu. Boh nepotreboval k stvoreniu nič, stačila nato jeho myšlienka, vôľa a láska.

Slovíčko "stvoriť" môžeme pripísať jedine Bohu, lebo len On má moc niečo povolať k životu. Človek má moc len "tvoriť" z niečoho, čo je medzi týmy dvoma slovíčkami veľký rozdiel.

Raz som sa prechádzal po lese a unavený som si sadol na peň stromu. Pred mnou bol krásny kvietok v plnej svojej kráse. Odkiaľ sa zobral? Žeby len tak náhodou tu začal rásť?

Istotne nie. Niekto za tým musí byť! Niekto, kto dal život tomuto kvietku. Niekto, kto práve na tomto mieste, v tomto čase chcel, aby tento kvietok bol. Bol to určite niekto veľký a nekonečne múdri, lebo na druhý rok tam už tento kvietok nebol. Bolo tam ďalších niekoľko nádherných kvietkov. Kto to všetko riadi?

Vedec Fabrehovorí: "Svet riadi nekonečná inteligencia. A čím viac bádam, tým viac tú inteligenciu i bádam. Žiari mi spoza tajomstva vecí. Viem, niekto sa nad tým usmeje, ale na tom nezáleží. Skôr zo mňa stiahnete kožu, než by ste mi vyrvali vieru v Boha! ... Ja v neho nielen verím, ja ho za stvorenstvom vidím."

Áno. To je On. Nekonečná múdrosť, ktorá ma prinútila zamyslieť sa nad tým kvietkom a dospieť k tomu, k čomu všetko speje - k BOHU.

" Lebo to čo je v ňom neviditeľne - jeho večnú moc a božstvo, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať; takže nemajú výhovorky. (Rim. 1,20)

Stvoriteľ

Skôr, ako bol počiatok nebolo nič, jedine Boh - svetlo. Jediné bytie v celom nekonečne. A to Bytie pred miliardami rokov stvorilo prvotný atóm, z ktorého sa začal vyvíjať vesmír a plynúť čas.

Písmo Sväté na prvých stránkach knihy Genezis 1,1 - 31,2,1 - 4 to opisuje takto:

" Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a duch Boží sa vznášal nad vodami." (Gn 1,1 - 2).

Tento opis svätopisca je symbolicky a možno sa nám zdá, že je v rozpore z vedou. Ale v skutočnosti má nádhernú hĺbku pravdy. Moderná veda o prírode nezvratne dokázala, že náš vesmír vznikal a rozvíjal sa na základe evolučného princípu a teda že všetky kreačné procesy, opísane v Biblii, treba chápať ako spontánne procesy vyprodukované jedným prvotným aktom - tzv. Veľkým výbuchom. Pokúsme sa teraz preniknúť do tohto úvodného citátu Písma Svätého a zamyslieť sa nad tým čo hovoria vedci. Je v teórii Big Bang (Veľkého tresku) niečo pravdivé?

" Igor Bogdanov, odborník v oblasti teoretickej fyziky a astrofyziky hovorí toto: Astrofyzici pokladajú za počiatočný bod prvé miliardiny sekundy po stvorení. Sme teda v čase 10-43 sekundy po prvotnom výbuchu. V tom fantasticky maličkom veku bol celý vesmír, so všetkým, čo bude obsahovať neskôr, s Galaxiami, planétami, so Zemou, s jej stromami, kvetmi obsiahnutými v nepredstaviteľnej maličkej guli 10 - 33 centimetra, čiže miliardy miliard menšej ako jadro atómu.[1]

Katolícky kňaz Msgr. Lemaitre, profesor na katolíckej univerzite v Louvain (Belgicko) píše:

" Svet a vesmír sa začal vyvíjať pred miliardami rokov s prvotného atómu. Mal to byť akýsi veľký rádioaktívny atóm, v ktorom bola skoncentrovaná všetka hmota, všetky dnes jestvujúce atómy.

Tento "superatóm" nebol väčší ako naše Slnko, ale jeho hustota bola takmer nepredstaviteľná - niekoľko miliárd ton na jeden kubický centimeter. Tento superatóm sa rozbil v kolosálny ohňostroj iskier. Z týchto "iskier" vznikli svetelné ostrovy s miliardami hviezd, ktoré tvoria dnešný vesmír.

Hypotéza sa zakladá na Einšteinovej teórii relativity. Dosť dobré vysvetľuje jav, že galaxie sa vo vesmíre ustavične od seba vzďaľujú a vesmír sa tak čoraz viac rozširuje.[2]

Bondi, Gold a Hozle tvrdia: "Vesmír sa čoraz viac rozširuje. To by však malo mať za následok, že hviezd by malo byť vo vesmíre stále poredšie, pretože ich vzájomné vzdialenosti neprestajne rastú. Toto však vo vesmíre nebadať, vesmír má stále tú istú hustotu hviezd. Treba teda pripustiť, že vo vesmíre vznikajú ustavične nové čiastočky hmoty. Vznikajú z niečoho, a to v pravidelnom rytme, zapĺňajúc priestory, ktoré sa rozširovaním vesmíru vyprázdňujú. Tieto novoutvorené čiastočky hmoty hustnú a tvoria sa z nich nové galaxie s novými hviezdami. Množstvo novozniknutej hmoty nemusí byť veľké. Stačí, keď na každý kubický meter vznikne za milión rokov jeden atóm vodíka."

Toto sú domnienky vedcov. A keďže sú to domnienky človeka nemôžu byť dokonalé. Hovoria o atóme, ale nehovoria odkiaľ je atóm. A preto: Tam kde končí veda, začína žiariť svetlo viery ktoré nás vedie k Bohu.

Takže slová Písma Svätého: "Na počiatku stvoril Boh nebo a zem", môžeme chápať aj takto: Na počiatku stvoril Boh hmotu, do ktorej vložil nekonečný vývoj, ktorý sám svojou neohraničenou múdrosťou riadi. A ten vývoj pokračuje dodnes.

Úžasný veľký Boží tresk hmoty vytvoril zem. "Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a duch Boží sa vznášal nad vodami" (Gn 1,2).

1. Deň

Tu povedal Boh: "Buď svetlo!" a bolo svetlo. Boh videl, že svetlo je dobré; i oddelil svetlo od tmy. A Boh nazval svetlo "dňom" a tmu nazval "nocou". A nastal večer a nastalo ráno, deň prvý. (Gn 1, 3 - 5)

Keď sa zamyslíme nad potrebou svetla v našom živote, tak dáte mi za pravdu, že bez neho by sme si život ani nevedeli predstaviť. Je pre nás akousi orientáciou v tomto svete. Niečím, na čom sme všetci závislí.

Čo je to vlastne svetlo?

Veda definuje svetlo ako viditeľnú časť elektromagnetického žiarenia.[3] Podľa jej scenára bol skutočné prvým fenoménom po Veľkom výbuchu vznik žiarenia a jeho oddelenie od látky. Ak by tento proces neprebehol dostatočne "presne", mohlo by to úplne zvrátiť nasledujúci vývoj.

Pri veľkom výbuchu sa zrodil obrovský počet základných častíc nášho sveta a ich tzv. antičastíc. Ich zaujímavou vlastnosťou je to, že pri vzájomnej zrážke anihilujú, t.j. miznú z látkovej formy a vysielajú do okolia kvanty elektromagnetického žiarenia. Pri generovaní vznikol rovnaký počet častíc ako antičastíc. Keby takýto stav aj zostal, všetka hmota by sa premenila na žiarenie a vesmír by natrvalo stratil šancu vyprodukovať život.

Našťastie fyzikálne zákony boli tak dobre naprogramované, že po spomínanej anihilácii z každej miliardy častíc sa nám jedna zachovala pri "živote". A to bolo dobré. Jednak preto, že tu vôbec niečo zostalo, ale hlavne preto, že ich nezostalo ani viac ani menej. V prvom prípade by v neskoršom veku vznikli príliš veľké slnká, ktoré by vyžiarili svoju energiu za veľmi krátky čas, v druhom prípade by to boli príliš malé útvary, takže by sa v nich nemohla zapáliť termojadrová reakcia, takže by vôbec nemohli svietiť. Ani v jednom ani v druhom prípade by sa svet nemohol stať domovom pre živé bytosti. A tak zisťujeme, že to, čo sa stalo v prvý deň stvorenia bolo skutočne dobré.

V tento prvý deň bolo stvorené len "svetlo", nie Slnko, Mesiac, alebo iné stvorenia, ktoré vydávajú svetlo. Tieto boli stvorené Bohom až neskôr.

Svetlo je veľmi dôležité pre život. Dosvedčujú to aj vedecké dôkazy, ktoré hovoria:" Každý rastlinný druh potrebuje k svojmu plnému zdaru určitú svetelnú intenzitu. Osvetlenie je optimálne, keď sa pri ňom rastlinnému druhu na jeho prirodzenom stanovisku najlepšie darí. Pri nižšom osvetlení sa na ňom robia úkazy etiolizačné (odfarbenie prirodzeného zafarbenia rastlín), ktoré ho robia menej odolným a obmedzujú jeho rozplodzovanie.[4]

Boh videl, že svetlo je dobré, lebo takto sa mohol začať vyvíjať život. Aj keď len vo vode, ale predsa.

A nastal večer a nastalo ráno deň prvý.

2. Deň

Potom Boh povedal: "Buď obloha uprostred vôd a staň sa dedidlom medzi vodami a vodami!" I urobil Boh oblohu a oddelil vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou. A stalo sa tak. A Boh nazval oblohu "nebom". A nastal večer a nastalo ráno, deň druhý. (Gn1,6-8)

V knihe Genezis vidíme vplyv starších babylonských predstáv o oddelení "horných" (mračien) od "dolných" (morí). Vyvíjajúca sa zem bola pod vodou. Nebolo suchého miesta. Veda hovorí o oddelení vodíka (voda vtedy ešte nebola) od hélia a žiarenia. To, či to bola voda, alebo vodík teraz nebudeme skúmať, podstatou toho citátu je, že došlo k oddeleniu vody. Istotne to nebolo nejaké vypúšťanie nadbytočnej vody do kozmu, ale na základe vysokých teplôt zeme kde dochádzalo k vyparovaniu vody a tvorbe oblohy, ktorú chcel Boh mať dedidlom medzi vodami na zemi a vodami nad zemou.

Veľmi krásna a múdra práca. Boh vytvoril krásnu klenbu nad zemou, ktorá nielenže ozdobuje zem, ale je aj zdrojom vody pre zem. Zem totiž potrebuje vodu z výšin ak jej nebude, nemôže nič existovať na tejto zemi. Obloha je hlavným prameňom vody pre túto zem. Toto je jej hlavným poslaním. Takto určil najmúdrejší Stvoriteľ, a pred touto múdrosťou nám neostáva nič iné, len sa hlboko pokloniť.

A nazval ju "nebom"! To je jasný dôkaz toho, že obloha bola pomenovaná ako nebo. Dôkazom je aj Písmo sväté, ktoré veľa krát hovorí o nebi ako o viditeľnom mieste. Napríklad: "Nebeské vtáctvo"(Ž 8,9), "Okrídlené tvory, čo lietajú na nebeskej oblohe" (Gn 1,20), "... priam k nebu stúpali"(Ž 106,26).Kliatba Mojžíša voči Izraelu: "Nebo, čo je nad tvojou hlavou, bude medené" (Dt 28,23).

Svätý František nazýval vodu svojou čistou sestrou a každý dúšok prijímal z rúk Stvoriteľa s vďakou. Vedel jej hodnotu.

Nedokážeme žiť bez vody viac ako päť dní. Keď nie je dažďa, všetko pomaly vysýcha, aj rieky, moria, jazierka, ... . Vtedy všetko čaká na oblohu, aby zachránila svojimi kvapkami túto zem.

3. Deň

Potom Boh povedal: "Vody, ktoré ste pod nebom, zhromaždite sa na jedno miesto a ukáž sa súš!" A stalo sa tak. A Boh nazval súš "zemou" a zhromaždište vôd nazval "morom". A Boh videl, že je to dobré. Tu Boh povedal: "Zem, vyžeň trávu, rastliny s plodom semena a ovocné stromy, prinášajúce plody, v ktorých je ich semeno, podľa svojho druhu na zemi!" A stalo sa tak. Zem vyhnala trávu a rastliny s plodom semena podľa svojho druhu i stromy, prinášajúce ovocie, v ktorom je ich semeno podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. A nastal večer a nastalo ráno, deň tretí (Gn 1. 9-13).

Po oddelení vody vo výšinách od vôd na zemi urobí Stvoriteľ ďalší krok. Oddelí vodu od pevniny. Keby sme chceli dosiahnuť skutočný súlad medzi týmto tvrdením a vedeckým pohľadom, povedali by sme, že v tretej etape sa vytvorili reálne podmienky pre vznik suchej zeme a rastlinstva. [5]

Medzi najstaršie vývojové typy rastlín patria baktérie, siné riasy a bičíkovce. Bičíkovce sú drobnohľadné organizmy, stojace na rozhraní medzi rastlinnou a živočíšnou ríšou. Tieto organizmy sa stali základom pre vývoj rastlín aj živočíchov. Aj dnes nachádzame mnoho príbuzenských vzťahov medzi jednoduchými prvokmi a bičíkovcami; u vyššie vyvinutých ústrojencov tiež nachádzame mnohé dôkazy o tom, že sa vyvinuli z jednoduchých byčíkovitých ústrojencov. Napríklad vnútornú výstelku hubiek tvoria bunky s bičíkmi.

Len čo sa bičíkovce ukázali schopné ďalšieho vývoja, došlo k rozvoju tvorstva rôznymi smermi. Rastlinná a živočíšna ríša sa potom už vyvíjala samostatne. Základnou črtou oboch ríš však je, že vývoj postupoval zákonite od jednoduchších foriem k zložitejším.

Rastliny a živočíchy boli vždy tesne spojené s prostredím v ktorom žili. Prostredie sa vyvíjalo, menilo a tvorstvo sa týmto zmenám prispôsobovalo. Prispôsobovanie viedlo k vzniku nových typov organizmov, dokonalejších, vývinové vyšších.

Životné prostredie sa menilo v dôsledku pôsobenia rôznych prírodných síl, a to pomaly, postupne, i náhle, zvratmi. Tie časti zemského povrchu, ktoré predtým boli dnami morí, sa vynárali, súvrstvia usadených hornín sa vrásnili, a tak vznikali horstvá. Naproti tomu pevniny sa ponárali, a tak sa vytvárali nové moria. Tieto procesy sa samozrejme neuskutočnili za deň ani za rok, ale trvali celé milióny rokov. Niektoré organizmy sa nedokázali prispôsobiť podstatne zmeneným podmienkam a vymreli; iné skupiny ústrojencov sa týmto zmenám prispôsobili, vyžiadalo si to však náhlu zmenu v nich samých. Čím hlbšie ideme do geologickej minulosti, tým menej ústrojných zvyškov v nej nachádzame. Stopy po prvotnom živote sa nezachovali. Je to dôsledok toho, že prastaré horniny sa veľmi zmenili, ale aj toho, že najjednoduchšie ústrojence nemali pevné schránky, kostrové elementy, ktoré sa predovšetkým zachovávajú ako skameneliny. [6]

Tento deň stvorenia je ako pečať božia, ktorú Stvoriteľ vtlačil svojmu dielu, aby sme na neho nikdy nezabudli. Zelena tráva, v ktorej sú roztrúsené kvety, tisícorako a vždy nanovo voňajúce, je ako vreckovka božia s jeho iniciálami, ktorú pre nás spustil, aby nám ho znova a znova pripomínala. Len tak mohol svätý František chápať prírodu ako chválospev všetkého stvorenia, ktoré vo svojej tisícorakej rozmanitosti ukrýva v sebe stopy Stvoriteľa. Celá príroda je v plameňoch lásky, aby v nás zapálila lásku k Stvoriteľovi. Zelenajúca sa a kvitnúca príroda je ako tieň boží, odlesk jeho krásy.

Boh mal z toho radosť - bolo to totiž dobré![7]

4. Deň

Tu Boh povedal: "Buďte svetla na nebeskej oblohe na oddeľovanie dňa od noci! A buďte na znamenie pre obdobia, dni a roky! I buďte svetlami na nebskej oblohe, aby ste osvetľovali zem!" A stalo sa tak. A Boh urobil dvoje veľkých svetiel: väčšie, aby vládlo nad dňom, a menšie, aby vládlo nad nocou, a aj hviezdy. Umiestnil ich na nebeskej oblohe, aby osvetľovali zem a aby vládli nad dňom a nad nocou a oddeľovali svetlo od tmy. A Boh videl, že je to dobré. A nastal večer a nastalo ráno, deň štvrtý. (Gn1,14-19)

Tak ako sme rozprávali na začiatku prvého dňa, dochádza k stvoreniu Bohom svetla. Vďaka nemu zmizla tma, vďaka nemu sa rozjasnil svet, a vďaka nemu darovalo všetkému pôvabný a príjemný vzhľad. Nebo sa ukázalo vo svojom jase a jeho krása bola taká úžasná ako tá, ktorej svedkami sú ešte aj dnes naše očí. Okolitý vzduch obsahoval v sebe primiešané svetlo, ba dokonale sa s ním prelínal. Hore siahal presvetlený vzduch až k samému nebu, do šírky osvetľoval všetky časti sveta, sever i juh, východ i západ.

Po vzniku svetla aj éter sa stal príjemnejším, aj vody jasnejšími, a to nielen že prijímajú jas, ale i preto, že samy vracajú svetlo v určitom odraze, takže jeho trblietanie priam vyskakuje všetkými smermi od vodnej hladiny. Veru, Božie slovo pretváralo všetko tak, aby vzniklo to najrozkošnejšie, to najhodnotnejšie.

A Boh videl, že svetlo je krásne, ale nato, aby sa mohol život vyvíjať v plnej miere, bolo potrebné, aby Zem bola vyhrievaná a znova osviežená rosou noci. Preto Boh oddelil svetlo od tmy. Rozdelil ich a od seba oddelil obrovským rozdielom. A nazval svetlo dňom a tmu nazval nocou. (Gn 1,5)[8]

Hlavnou udalosťou tohto dňa bolo stvorenie Slnka. Keďže sa tu súčasné spomína aj stvorenie mesiaca, máme takmer istou, že je tu reč o vzniku našej slnečnej sústavy. Dnes už nikto nepochybuje o tom, že zo všetkých možných alternatív život a človek potrebujú pre svoju existenciu presne takú lokalitu, ako sa tu vytvorila, t.j. Slnko vhodnej veľkosti (aby nielen svietilo, ale aby svietilo aj dostatočne dlho, aby sa stačili pripraviť podmienky pre život), vhodnú planétu (každá iná veľkosť a zloženie Zeme by životu na báze uhlíka - a iný asi nie je možný - nevyhovovali) a dokonca aj Mesiac a to nie hocijaký. Keby bol väčší ako je, suchá zem by sa pri prílive zalievala a keby bol menší ako je, nestačil by stabilizovať zemskú os, takže Zem by sa nebezpečne kolísala.

Dokonale naprojektované! Čo poviete? Môžeme teraz uvažovať o tom, či popud k jej vzniku pochádza priamo od Tvorcu, alebo či všetko bolo už od začiatku naprojektované v mnohotvárnom vývojovom procese. Už či to bolo tak alebo onak, konečne je tu slnečná sústava. Preto to bolo dobré.

Za každým stvorením čítame: "A nastal večer a nastalo ráno". Teda večer je hranica dňa a noci. Noc nasleduje až po dni. Lebo ten stav, ktorý vládol vo svete pred zrodom svetla, to nebola noc, ale tma; nocou bolo nazvané iba to, čo ťahá proti dňu. Noc teda získala svoje označenie až po dni, ako mladšia.[9]

5. Deň

Tu Boh povedal: "Vody, hemžite sa množstvom živých tvorov, a okrídlené tvory, lietajte ponad zem na nebeskej oblohe!" A Boh stvoril veľké morské zvieratá a všetky živočíchy, ktoré sa hýbu a hemžia vo vode podľa svojho druhu, ako i všetky okrídlené lietajúce tvory podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. Boh ich požehnal a povedal: "Ploďte a množte sa a naplňte morské vody, aj vtáctvo nech sa rozmnožuje na zemi!" A nastal večer, a nastalo ráno, deň piaty. (Gn 1, 20 - 23)

Nemáme presnú predstavu, ako boli stvorené morské živočíchy. Nevieme, či boli stvorené v zárodočnej podobe ako vajíčka alebo ako dospelé zvieratá. Dozvedáme sa, že vo vodách sa hemžil život, počnúc najdrobnejším planktónom, až po "veľké morské ozruty". To, že moria a rieky boli kedysi plné živočíchov, vysvetľuje veľké množstvo morských skamenelín a mohutné kriedové usadeniny tvorené schránkami drobných morských živočíchov.[10]

V starohorných horninách, ktoré sa usadili v období pred 550-1100 miliónmi rokov, nachádzame zvyšky rias, mechúrnikov, červov, ramenožcov, ľalioviek, článkonožcov a iných vyššie organizovaných skupín, čo znamená, že vývoj už značne pokročil. Život však bol ešte stále obmedzený len na vodné prostredie, predovšetkým na moria.

Dna morí starších prvohôr oživovali početné trilobity, patriace k článkonožcom. Ďalej významnú skupinu tvorili ramenonožce. Spočiatku ležali voľne na dne, neskôr sa u nich vyvinul stvol, pomocou ktorého sa pripevňovali a často vytvárali husté porasty. Nezriedka žili v takom množstve, že nahromadené schránky odumretých ramenonožcov vytvorili zvláštne horniny - brachiopódové vápence.

V plytkých presvetlených vodách budovali svoje prvé útesotvorné ústrojence -archeocyatídy. Prisadlý život viedli aj prvé kremité hubky a primitívne ostnokožce. Pomerne dobrými plavcami boli lodenkovité hlavonožce. Živili sa drobnými článkonožcami, hlavne lupenonožcami, ale aj trilobitmi, o vyhynutie ktorých sa v nemalej miere pričinili. Vo vode sa voľne vznášali medúzy, po dne liezli červy, pomaly sa pohybovali hviezdice a prvé lastúrniky. Živočíšstvo kambrických morí malo veľmi starobylý ráz.

Živočíšstvo pred viac ako 300 miliónmi rokov v devóne, malo už dnešný ráz. V devóne nastal značný rozvoj útesotvorných živočíchov, predovšetkým štvorlúčových koralov, doskatých koralov a heliolitov. Objavujú sa prvé pražraloky, ktoré majú párové končatiny - pravé plutvy. Vyvinula sa zvláštna skupina rýb, ktoré mali žiabre i jednoduché pľúca. Boli to ryby dvojdyšné a chvostovoplutvé, nosné otvory ktorých vedú do ústnej dutiny, kým u iných rýb sa končia naslepo.

Vznik dýchania pľúcami bol podmienený prostredím. Dýchanie vzdušného kyslíka znamená obrovský pokrok vo vývoji stavovcov, lebo umožnili život na suchej zemi. Ryby dvojdyšné sa však nestali východiskom pre ďalší vývoj. Východiskom pre ďalší vývoj sa stali ryby chvostovoplutvé, z ktorých sa vyvinuli prvé praobojživelníky.[11]

V tento deň boli stvorené aj vtáky. Takzvané vtákojaštery, prispôsobili sa pohybu vo vzduchu. Boli väčšinou dravce a živili sa predovšetkým rybami. Ich rozmery sa pohybovali od celkom nepatrných až po niekoľkometrové. Vtákojaštery tvoria slepú vývojovú vetvu, ktorá koncom druhohôr vymrela. Nie sú teda, ako by sa na prvý pohľad zdalo, predkami prvých vtákov. V druhohorách sa však objavili už aj prvé pravé vtáky. Svedčia o tom slávne nálezy v solenhofenských litografických vápencoch. Našli sa tu dobre zachované kostry primitívnych vtákov - Archaeornis a Archaeopteryx, ktoré majú niektoré znaky plazov, čo je dôkazom, že sa vyvinuli práve z plazov. Predkami vtákov sú malé plazy zo skupiny Pseudosuchia.[12]

Dosť náročne, ale dostatočne plné dôkazov o postupnom vývoji života. Vyzbrojený poznatkami súčasnej vedy musíme túto tézu chápať tak, že Boh zabezpečil vznik veľkého množstvo rozličných druhov zvierat, avšak nie priamym stvoriteľským aktom, ale obdivuhodným spôsobom na základe evolučného princípu. Všetky informácie o stavbe jednotlivcov daného druhu sú zakódované v univerzálnych "génoch", spoločných pre celý živý svet (vrátane človeka), čím je zabezpečená relatívna stabilita daného druhu.

" Boh ich požehnal a riekol: Ploďte sa a množte sa" (Gn. 1,22). Teda chcel, aby všetko živé, čo stvoril, zaplnilo zem. Videl, že to funguje a "bolo to dobré". [13]

Vysvetlivky: Trilobit: Vyhynutý nižší morský živočích.

Devon: Štvrtá perióda prvohôr; éra vznikania tohto útvaru.

Evolúcia: Postupný vývin charakterizovaný kvantitatívnymi zmenami; vývin, vývoj.

6. Deň (I.)

Potom Boh povedal: "Zem, vydaj živé bytosti podľa svojho druhu: dobytok, plazy a divú zver podľa svojho druhu!" A stalo sa tak. Boh urobil divú zver podľa svojho druhu, dobytok podľa svojho druhu i všetky plazy podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré (Gn 1, 24 - 25).

Súčasná veda nám pomáha pochopiť to, že všetko živé je vybudované z úplne rovnakých atómov (uhlík, kyslík, vodík, síra, atď.), z akých sa skladá "zem", t.j. horniny i jej atmosféra. Zázrak stvorenia spočíva v spôsobe, akým Boh tieto atómy zlučuje do zvláštnych molekúl napr. DNA a proteínov a ako do nich vpíše genetický kód.[14]

Dobytie súše živočíchmi nebolo jednoduché. Predchádzala mu invázia rastlinstva. Na začiatku devónu sa prvý raz rozzelenali primitívne suchozemské rastliny zo skupiny Psilophytales - starobylé papraďorasty. Neskôr sa k nim pridávajú zástupcovia prasličkovitých a primitívne papraďovité rastliny. Nastal značný rozvoj suchozemskej kveteny. Vyvinuli sa veľké stromovité paprade a stromovité prasličky. Vznikli skutočné pralesy.

Keď rastlinstvo dobylo suchú zem, boli splnené podmienky pre vývoj suchozemského živočíšstva. Pokiaľ bola pevnina pustá, bez rastlinstva, každý pokus živočíchov dobyť suchú zem musel stroskotať pre nedostatok potravy. Hoci sa nezachovali dôkazy o prvých krokoch živočíchov na suchej zemi, nepochybujeme o tom, že to boli bezstavovce, predovšetkým článkonožce, ktoré osídlili súš.

Vznik suchozemského rastlinstva, ako aj vývoj prvých suchozemských stavovcov bol podmienený zmenou životného prostredia. Chvostovoplutvové ryby, z ktorých sa vyvinuli prvé suchozemské praobojživelníky, žili vo vysýchajúcich močiaroch a barinách. Prvý pohyb na suchej zemi vykonali vlastne z pudu sebazáchovy, kde sa snažili dostať z vysýchajúcej mláky do vody. Schopnosť dýchať vzdušný kyslík im umožnila pred odchodom z mláky zmocniť sa zahynutých vodných živočíchov.

V karbóne, pred 200 miliónmi rokov, bol zemský povrch opäť silne rozčlenený. Na severnej pologuli bolo podnebie teplé a vlhké, vzduch obsahoval zvýšene množstvo kysličníku uhličitého v dôsledku zvýšenej sopečnej činnosti. Boli to teda najlepšie podmienky pre obrovský rozvoj rastlín. Vytvárali sa mohutné pralesy. Nahromadením odumretých rastlín vytvorili sa ložiská uhlia, ktoré sa väčšinou zmenilo na čierne uhlie.

Významné sú aj premeny živočíchov. Predovšetkým nastáva ďalší vývoj stavovcov na súši, ako aj vo vode. Na suchej zemi sa vyvíjajú bezstavovce, predovšetkým hmyz, pričom pravážky dosahujú neobyčajné rozmery - rozpätí krídiel až 75 cm.

Život išiel nazadržateľne ďalej a rozširoval sa do stále rozmanitejších prostredí. Popri vtákoch sa objavujú plazy, ktoré dosiahli mohutný rozkvet. Ovládli nielen súš a more, ale aj vzduch.[15] Objavujú sa veľjaštery - Dinosauria, ktorésvojimi rozmermi patria medzi najväčšie suchozemské živočíchy vôbec, s hmotnosťou až 50 ton. Dnešný slon má hmotnosť 6 ton. Najväčší živočích bol vysoký 14 m. Výška žiráf dosahuje len málo nad 6 m. Práve na konci tohto obdobia plazov sa vyvinul aj známy Tyranosaurus rex, najväčší zabijak, akého kedy zem nosila.

Koniec týchto obrovských dinosaurov zapríčinil pád obrovského asteroidu v oblasti Latinskej Ameriky. Nasledovala prudká tlaková vlna, a ochladenie zapríčinené nedostatkom tepla a svetla. Vyhynulo až 76% všetkých druhov živočíchov, medzi ktorými boli všetky väčšie živočíchy. Dopad asteroidu zaznamenal aj koniec mnohých rastlín.

Nastal čas malých zvierat. Najväčšiu skupinu tvorili cicavce, ktoré sa pred chladom ukryli do dier a nôr, kde prežili nehostinné podnebie. Ale skúškou pre život bolo obdobie pred 5 miliónmi rokov, kde na zemi začala posledná doba ľadová. Je to niekoľkonásobné sťahovanie tvorstva zo severu na juh a z juhu na sever, v dôsledku striedania ľadových a medziľadových dôb. Živočíšstvo a rastlinstvo sa sťahuje na juh, do teplejších oblasti, a v medziľadových dobách, pri ústupe ľadovca, sa sťahuje naspäť.

Vysvetlivky: Karbón: Útvar mladších prvohôr charakterizovaný pre vznik uhlia; čiernouhoľný útvar.

6. Deň (II.)

Nato Boh povedal: "urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba, i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!"

A stvoril Boh človeka na svoj obraz,

na Boží obraz ho stvoril,

muža a ženu ich stvoril (Gn 1, 26 - 27).

Veda zatiaľ nie je schopná riešiť problém, či človek v celej svojej komplexnosti (vrátane "duše") je tiež produktom vývoja, alebo nie. Analýzou príslušných textov v knihe Genezis možno prísť k pravdepodobnému uzáveru, že telesná "schránka" človeka mohla vzniknúť vývojom ("Boh stvoril človeka z hliny ..."), ale na to, aby nadobudol aj duchovnú sféru, bol potrebný priamy zásah stvoriteľa ( ..."a vdýchol do jeho nozdier dych života").[16] Tento dych zostáva vždy dychom božím a človek stojí v bezprostrednom a osobnom vzťahu ku svojmu Stvoriteľovi. Aj keď od neho odpadne, tento vzťah sa nedá prerušiť ničím.

Po stvorení bol na človeka nádherný pohľad, ako na obraz Boží, tvory ho videli a báli sa ho, lebo si mysleli, že je ich tvorcom. Ale v skutočností človek nie je totožný s Bohom, avšak Boha neprehliadnuteľne pripomína. Oba výrazy,, obraz i podoba, chcú podtrhnúť to, čo robí človeka človekom: vzťah a spoločenstvo s Bohom.

Boh vie, že nie je dobré, ak zostane človek sám. Aj keď počujeme najprv o stvorení živočíšstva, ktoré je privedené k nemu, aby ich všetky pomenoval, uvedomuje si človek svoju odlišnosť. Potrebuje niekoho kto by mu bol rovný. Preto mu nestačí spoločenstvo so zvieratami. Dopúšťa na Adama tvrdý spánok a koná v jeho spánku. Keď Boh pripravuje svoj stvoriteľský div, môže človek byť len celkom ticho a do ničoho nezasahovať. Ani prizerať sa nesmie, aby sa snáď raz nechválil, že "bol pri tom"(Job 28,4).

V tomto tvrdom spánku Boh vyberá Adamovi rebro a utvoril ženu. Žena je pre neho najvzácnejším darom, ale nie bohom. Ani muž, ani žena, nie sú dokonalí, sú stvorením. Jeden na druhom vidia trhliny. Ich úlohou nie je poukazovať na ne, vykrikovať o nich svetu, ale starostlivo ich zaceľovať vzájomnou láskou a dopĺňaním sa.

Obraz tvorenia ženy z Adamovho rebra bol v histórii vždy lákavým námetom pre maliarov i sochárov. Známa je Michelangelova freska zo Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne, na ktorej žena vystupuje z mužovho boku a vzpína ruky ku svojmu Stvoriteľovi. Obraz naznačuje, v čom spočíva nezastupiteľná úloha ženy, jej pomoc mužovi. Muž tu ešte leží v mrákotách a nič nevníma. Ona však upiera pohľad k Bohu, ako by vedela, že od iného pomoc nepríde. Jedinečným spôsobom vystihol Michelangelo aj vzťah medzi človekom a Bohom v akte stvorenia človeka. Boh sa k nemu skláňa takmer na dotyk a človek odpovedá malátne vztiahnutou pravicou. Medzi jeho ukazovákom a Božím prstom zostáva malá medzera, stála pripomienka, že človek sa sám od seba Boha nedotkne, ani ho neovplyvni.

Vzťah medzi mužom a ženou je jednoducho tajomstvom. Človek na ňom nemá žiadne zásluhy, môže ho len vďačne prijať. Môže len zvolať: "Toto je kosť z mojich kosti a mäso z môjho mäsa" Tak bezvýhradne sa človek k žene prizná a prijíma ju ako svoje "ja". Týmito slovami človek krásne vyjadril vedomie jednoty a nerozlučiteľnosti ich spojenia.

6. Deň (III.)

Boh ich požehnal a povedal im: "Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!"

Potom Boh povedal: "Hľa, dávam vám všetky rastliny s plodom semena na povrchu celej zeme a všetky stromy, majúce plody, v ktorých je ich semeno: nech sú vám za pokrm! Všetkým zverom zeme a všetkému vtáctvu neba i všetkému, čo sa hýbe na zemi, v čom je dych života, (dávam) všetku zelenú trávu." A stalo sa tak. A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré. A nastal večer, a nastalo ráno, deň šiesty (Gn 1, 28 - 31).

Po stvorení človeka Boh odovzdal všetko tvorstvo jemu aby nad ním rozumne panoval. Bola mu zverená zodpovednosť za svet. Spočiatku bolo osídlenie zeme veľmi riedke. Ľudia žili v rozptýlených tlupách v najprimitívnejších podmienkach takmer neovplyvňovali prírodu. S nástupom neolitickej revolúcie ( produktívne hospodárstvo, deľba práce a rast populácie) začal človek meniť prírodné prostredie okolo seba. Rozvoj roľníctva bol dôsledkom vyklčovania lesov, človek si budoval obytné a pracovné prostredie.

Na väčšine zemského povrchu panovala pôvodná alebo len málo zmenená príroda. Aj v stredoveku pokračoval proces pretvárania prírody pomalým tempom - brzdila ho vtedajšia úroveň techniky.

Až novovek priniesol rýchlejšie tempo zmien zemského povrchu. Počet obyvateľstva Zeme stále vzrastal. V súčasnosti vzrastá počet obyvateľstva Zeme ročne asi o 70 miliónov . Vzrastajúci počet ľudí potrebnejších obživín, bývanie, majúci čoraz životné nároky, to je jediná z hlavných príčin, pre ktoré roby človek zmeny v prírodnom prostredí. Tempom, akým sa to uskutočňuje, človek zmenil krajinu technickými úpravami, čerpaním vody, stavbou priehrad, autostrád a železníc, ťažbou nerastných surovín.

V našej spoločnosti má preto bezprostredný význam ochrana prírodných rezerv a schopnosti auto regulácie krajiny. Inými slovami, treba sa usilovať o zdravé prirodzené životné prostredie.

Človek dostal veľkú zodpovednosť. Ale hriech spôsobil, ako čítame v liste Židom 2, že človek túto funkciu v prírode už nezastáva. Skôr my sami bojujeme o prežitie v nehostinnom svete, ohrození chladom, suchom, búrkami a chorobami, ba dokonca aj človekom samotným.

[1] GUTTION Jean, Boh a veda, Lúč, Bratislava 1992, s. 23 - 25.

[2] DEJINY SPÁSY, Hypotéza o prvotnom rádioaktívnom atóme, SSV, Trnava 1991, s. 67.

[3] BURNIE David, Malá encyklopédia prírody, Talentum 1995, s.84.

[4] Dr. NĚMEC B. a Dr. PASTYRIK Ľ, Všeobecná botanika II. s. 324.

[5] DAMASUS BULLMANN, Rozprávanie o slove , Vydavateľské družstvo LÚČ, s.20.

[6] SCHEIBNER a SCHEIBNEROVÁ, Za tajomstvami vyhynutého života ,Osveta Bratislava 1962, s.16 - 17.

[7] DUMASUS BULLMANN, Rozprávanie o slove, Vydavateľské družstvo LÚČ, s. 22.

[8] Sv.BAZIL VEĽKÝ, Listy II (r.375-378), Hexaémeron, Náboženské vydavateľstvo Petra, Prešov 2002.

[9] Tamtiež.

[10] ANDREWS E.H., Od ničoho k prírode, Creativpress, r.1991.

[11] SCHNEIBER a SCHEIBNEROVÁ, Za tajomstvami vyhynutého život, Osveta, r.1962, s.17-21.

[12] Tamže, s.25.

[13] ANDREWS E.H., Od ničoho k prírode, Creativpress, r. 1991.

[14] ANDREWS E.H., Od ničoho k prírode, Creativpress, r. 1991.

[15] SCHNEIBER a SCHEIBNEROVÁ, Za tajomstvami vyhynutého život, Osveta, r.1962, s. 21 - 24.

[16] Podľa: http: //theology.home.sk/ - RNDr. J. Krempaský DrSc: Biblia a veda.